Náš príbeh

Špecializujem sa na "diabolské" psy a pomáham ich majiteľom nájsť pod maskou diabla schovaného anjela 🙂

Dnes mi už nebehá mráz po chrbte, keď mám zobrať moju fenku na prechádzku. Dnes sa už nemusím báť, že sa určite bude pokúšať zneškodniť všetko, čo uvidí. Je pravda, že nie je všetko dokonalé a že kričiace dieťa na skateboarde, s balónikom v ruke, je na ňu už trochu priveľa a že máme pred sebou ešte dlhú cestu, ale presne o tom to je.

 

Nič sa nevyrieši lusknutím prsta. Je to o systematickom a pravidelnom zlepšovaní, ktoré nás postupne dovedie až do vytúženého cieľa. Všetko potrebuje čas. Pes nie je stroj, ktorý dokonale poslúcha na prvý povel aj napriek tomu, že ho nemal šancu počuť a nie je neomylný. Pes je cítiaca bytosť, ktorá cíti ...

Strach

Bolesť

Radosť

Hlad

a má svoje potreby presne tak ako my.

 

Takže aj môj psík má svoje muchy ako veľa iných psov, ale dnes už zvláda chodenie medzi ľudí tak, aby nezaútočil na každého, kto prejde okolo nás. Úprava pazúrikov je pre nás jedna veľká zábava, česanie zvládame s vrtením chvosta a bez cerenia zubov... A kúpanie? To je najobľúbenejšia aktivita. Nie, nečítate zle. Naozaj je to tak. 🙂

Ale vždy tie momenty nezvládala tak hravo…

Náš príbeh začal v momente, keď sme si priniesli malé čierne klbko chlpov domov. Bolo slabé, ledva chodilo a od strachu sa pchalo za chladničku. Dali sme mu meno Lala. Prešiel týždeň a Laline pohybové schopnosti sa stále nezlepšovali. Dokonca sa stále škrabala a jej srsť začala rednúť.

 

Keď som si to všimla, bála som sa, či nemá nejakú kožnú chorobu. Pochádzala z podradného salaša, kde nám ju darovali ako nechcene narodené šteňa. Nemala som s tým žiadne skúsenosti a tak som kúpila šampón proti blchám a kliešťom. Po kúpeli som ju dala k radiátoru na uterák a odišla som.

 

Keď som sa vrátila o pol hodiny naspäť, uterák bol posiaty blchami, ktoré z nej opadali. Bol to dosť nepríjemný pohľad. Keď som si uvedomila, že sme ju odniesli zo salaša, na ktorom muselo byť veľa oviec, psov a iných zvierat, bolo pre mňa ťažké predstaviť si, ako tými blchami museli trpieť. A zrejme to nebol ich jediný problém. Tak ako ani Lalin.

 

Vzápätí sme išli k veterinárke a tá si hneď všimla, že niečo nie je v poriadku. Jej pohyblivosť bola na jej vek veľmi slabá. Keď nemusela, tak sa ani nepohla. Veterinárka jasne naznačila, že je podvyživená a že ak nebude jesť kvalitné granule, tak sa jej začnú kriviť labky a môže prestať chodiť úplne. Asi chápete, aká to bola pre mňa rana.

 

Vraj pomôžu len kvalitné granule a podporné multivitamíny. A tak sa aj stalo. Deň za dňom sa začala viac a viac hýbať a mala chuť do života, čo boli skvelé správy! 🙂

 

Takto nejako vlastne začal Lalin búrlivý život a odtiaľto pravdepodobne pochádzala aj jej agresivita. Zrejme vďaka tomu, že ledva žila, nemala možnosť hrať sa so svojimi súrodencami a matkou, prišla o príležitosť naučiť sa pekne komunikovať so svojím druhom a naučiť sa, čo znamená byť psom.

U nás sme jej s tým tiež veľmi nepomohli. Bývala v malej dedine a hoci mala pohybu pomerne dosť, socializácia išla významne stranou. Bolo tam len niekoľko psov a tie pre ňu asi tiež neboli najlepším príkladom.

 

Keď mala rok, rozhodla som sa, že ju vezmem pod svoje krídla a zobrala som ju k sebe do mesta. Nejaký čas sa zdalo, že je všetko v poriadku (niekomu, kto psom veľmi nerozumie), ale po nejakej dobe začali byť prechádzky s ňou naozaj neznesiteľné. Mala som dojem, ako keby sa to stalo zo dňa na deň.

 

Nervozitu bolo na nej vidieť už pri vychádzaní z vchodových dverí. Mala ten strašný výraz s pohľadom zabijaka. 

Napnuté telo

Dýchavičnosť

Upretý pohľad

Zježená srsť

Ako keby hľadala niekoho, do koho sa môže zahryznúť. A stavím sa, že hľadala.

 

Oproti idúci ľudia, deti, psy, autá, bicykle, kolobežky, korčule a všetko, čo vás napadne, bolo pre ňu niečo, čo musí zneškodniť. Ako na bežiacom páse. Jedna suseda mi dokonca povedala, že je diabol. A to bolo vlastne inšpiráciou pre pomenovanie mojej stránky. 🙂

 

Ako čas plynul, vypočula som si od ľudí nemálo nenávistných slov na môjho psa. A poviem vám, že čím viac vám niekto opakuje, aký je váš pes hrozný, tým skôr váš mozog tomu uverí. Aj keď len podvedome.

 

Verte, či nie, toto neboli tí najhorší ľudia, ktorých som stretla. Najhoršie boli mamičky s deťmi, ktoré sa rady pristavovali so slovami: „ Aha, tam je psík!“, „ Aha, aký pekný psík!“ a „My máme radi psíkov…“ Viete, Lala je ten typ psa, ktorý pôsobí veľmi milo, až šteňacím dojmom, aj napriek dospelému veku. Ale stačil jeden malý nepatrný očný kontakt alebo pár milých slov od cudzieho človeka a v okamihu sa zmenila na krvilačnú beštiu.

Tie mamičky s deťmi však nemohli tušiť, že niečo také milé sa môže zmeniť na niečo také nebezpečné. A to bol ten problém. Preto boli mamičky s deťmi horšie ako ostatní ľudia. Ony si totiž prišli pre uhryznutie samy a dobrovoľne. A tu už išlo o ich bezpečnosť. A hlavne ich detí.

 

Keď sme už pri bezpečnosti... moje lýtka tiež neboli nikdy v bezpečí. V záchvate zúrivosti som schytala aj ja nejaký ten „kusanec“ do lýtka, aj keď nemala v úmysle zaútočiť na mňa a jednoducho sa len nejakým spôsobom dostalo moje lýtko pod jej cvakajúce zuby. Aj tak to nebol veľmi príjemný zážitok. Jediné šťastie bolo, že je Lala iba stredne veľký pes. Inak by to asi neskončilo len malou modrinkou.

 

Moje zúfalstvo začalo narastať. Ako čas plynul, môj odpor k prechádzkam sa stále zväčšoval tak, ako sa zhoršovalo jej správanie. Ako keby už nebolo dosť hrozné. Nakoniec som sa už s ňou bála aj vyliezť z domu. Stále som sa chystala niečo zmeniť a začať pracovať na Lalinom správaní, ale stále som sa nemohla odhodlať.

 

Jedného dňa som však ostala ležať v posteli kvôli operácii pruhu. A tak som mala dostatok času, aby som sa mohla pripraviť na zmenu. Začala som googliť... Klasika… Ako každý človek na tejto planéte, ktorý sa chce dozvedieť viac.

Ako prvé mi začali nabiehať rôzne články, ako naučiť psa „ sadni!“, „ľahni!“ a podobne. Veď to je prvá vec, ktorá človeka napadne, že to musí vedieť dobre vychovaný pes. Boli to tie klasické zastarané návody a postupy typu: „Ak chcete naučiť svojho psa „sadni!“, musíte mu zatlačiť na zadok!“ alebo „Ak váš pes urobí niečo zlé, treba ho zmlátiť novinami.“

 

Najskôr som nemohla nájsť žiadny iný návod, ako z diabolského psa vychovať anjela a tak sa musím priznať, že som sa znížila aj k takýmto postupom. Tieto postupy boli nielen neľudské (alebo ľudské? ), ale aj absolútne neúčinné. Tak som hľadala ďalej a konečne som našla to, čo som hľadala.

 

Spôsob, ako učiť psa spôsobom, ktorý buduje vzťah medzi psom a jeho majiteľom, namiesto toho, aby ho ničil. Spôsob, ktorý nielenže mal výsledky, ale Lala kňučala od nadšenia, keď videla, že ideme cvičiť. Tak veľmi ju to bavilo.

 

Od toho dňa už uplynulo mnoho času, mám za sebou veľa 

Pokusov a omylov

Prečítaných kníh

Absolvovaných seminárov a webinárov

Prešla som dlhú cestu a uvedomila som si, že je na svete viac ľudí, ktorí potrebujú pomôcť so svojím „diabolským“ psom a že by bola škoda, keby im niekto nepomohol objaviť toho anjela v ňom. 🙂

A tak som sa pre vás rozhodla napísať e-book „ Ako naučiť "diabolského" psa milovať voňavý kúpeľ bez zúfalých útekov z vane“, v ktorom vám ukážem, že aj tá najväčšia beštia s veľkými zubami sa dá bez problémov okúpať a veľa ďalšieho. 🙂